OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Originálnou akciou je (dnes už) medzinárodný Defest. Festival kapiel, spriaznených láskou k DEFTONES, nie je defilé revival bandov, ale regulárnym minifestom s jediným pravidlom – každý účinkujúci musí odohrať set, obsahujúci jednu skladbu od kalifornskej legendy.
Domáce farby hájili dva ansámbly: predposlední vystúpili na pódium v Randáli RUMBURAX, ktorí sa na bratislavskej undergroundovej scéne etablovali a vybudovali si pomerne silnú pozíciu, a „prvá slovenská nu-metalová skupina“ FORMA, ktorá odohrala svoj set ako druhá. FORMA sa svojho času pokúšala razantne preraziť, no kombinácia triviálneho nu-metalu, naivných slovenských textov a klipu v obskúrnych hudobných reláciách slovenských televízií nezabrala. Chápem prečo: okrem ambícií a solídnych hráčskych schopností pôsobí FORMA nepresvedčivo. Hudobný základ je prakticky identickou kópiou amerických vzorov Lučenčanov a aj keď sa kapele podarilo dosiahnuť hutný zvuk, nedokázal som nájsť žiaden dôvod, prečo sa na pódium dívať so zaujatím. A venovať skladbu „Jebeme na vás“ všetkým politikom... „Come on,“ ako sa hovorí za oceánom. FORMA pôsobí autenticky metalovo asi tak, ako sú INE KAFE pankáči.
RUMBURAX na to idú trochu inak. Bratislavčania, vedení neprehliadnuteľným Adamom, síce tiež nepatria k boriteľom hudobných žánrov, ale dokážu svoj „americký“ metal okoreniť zvládnutými melodickými nápadmi, striedanými s nekompromisným „náklepom“. Šírka polôh od alternatívneho rocku až po tvrdý metal je atraktívna a v našich končinách neopozeraná. Zefektovaný Adamov spev (či rev), dávka pódiového šoumenstva a snaha vymaniť sa zo zajatia triviálnych hudobných postupov sú devízami, ktorými RUMBURAX disponuje. Len sa nezastaviť a porozmýšľať, ako sa v „dobrom“ predať.
Českú štvoricu X-CORE, ATARI TERROR, EXISTENCE a ANIMÉ nedoplnili na plagátoch avizovaní PITBULL DIESEL a ani, bohužiaľ, pôvodne plánovaní THE.SWITCH. Na tvrdú strunu hrali X-CORE – ich thrash-core s retro imidžom trpel na prílišnú rozháranosť. Tam, kde chýba snaha o experimentovanie, môže úspech garantovať drvivá sila stopercentného, zovretého výkonu (metalcoroví premianti potvrdia) – v prípade X-CORE som sa dočkal síce agresívneho, ale nepresvedčivo zahratého metalu. To, že do mikrofónov revali hneď traja členovia kapely, rozpačitému dojmu len pridalo. Rozdiel oproti zahraničným vzorom bol až priveľký. EXISTENCE stavili na zábavu a show. Litoměrickí metalcoristi (s kolegom Payom z rovnomenného zinu, držiacim gitaru) síce spočiatku vyzerali ako ničím nezaujímavý klon, no ku koncu setu prevážil pozitívny dojem, umocnený hravými textami podávanými ústami nonkonformného Ton-Xa a slovansky melodickými samplami, ozvláštňujúcimi rozhopsanú muziku. Závereční ATARI TERROR z Prahy pútali pozornosť hlavne dvojicou do pol pása vyzlečených spevákov – jedného, majúceho na starosti rev, druhého spievajúceho čisto. Napriek zaujímavému názvu sa z ATARI TERROR vykľul priemerný hardcore „mäkšieho“ mallcore strihu, bez potrebnej razancie alebo výraznejších poznávacích znamení.
Vrchol tak prišiel hneď na úvod. ANIMÉ naživo nikdy nesklamali, a to, čo chýbalo stále aktuálnej doske „Cuts“, je pri koncertoch prítomné. V československých pomeroch svojrázny rock s výborným spevom Jiřího Kučerovského je obalený – napriek úspornému, trojčlennému obsadeniu – rafinovanou hmlou zvukových efektov (nasadených na oba strunové nástroje). I keď Jirka a basák T. S. Otevřel majú klasické hudobné vzdelanie, nezneuživajú ho na exhibície, poznajú mieru. ANIMÉ sú stráviteľní, ale pritom nie jednoduchí – jediné, čo Brňanom chýba, je jednoznačný hit. I napriek patáliám s bubeníkmi je nová doska na spadnutie – som zvedavý, či ďalší krok bude tak výrazný, ako výrazný je potenciál ANIMÉ. Mimochodom, deftonovská „Minerva“ v Jiřího naliehavom sólo podaní bola výborná – porovnanie, ktoré umocnilo to, že práve „Minerva“ znela snáď počas každej pauzy medzi kapelami.
Som rád, že Defest prišiel do Bratislavy. Škoda je len, že česko-slovenskú hranicu neprekročili tie najzaujímavejšie spolky, ktoré poctili plzeňskú zastávku podujatia (za všetky THE.SWITCH, FLOWERS FOR WHORES). Možno o rok.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.